Tenká plachta, ktorá pokrývala celé moje telo mi pripadala ako tonová záťaž snažiaca sa len o to aby mi rozdrtila kosti. Oči som mala zatvorené, hrudník sa mi prudko nadvihoval a zároveň klesal. Strhla som sa, keď som uvidela znovu obraz Harta ako ma posúva ku čiare smrti. Plachta sa mi zošuchla z bielych rúk na pás čím som ucítila chlad napadajúc moje zmysli. Roztrasenými očami som blúznila po bielej stene až ku dverám a znovu ku oknu. Celú noc dookola. Sedela som ako prikovaná stále v tej istej polohe až do kým ráno nevtrhla do mrtvej izby Amelia.
"Čo tu tak sedíš? Musíme ísť!" upozornila ma a čakala dokým sa nezdvihnem a nebudem ju nasledovať zase na to pekelné miesto. Nohou som opatrne pred tým ako som zliezla z postele skúmala podlahu pod posteľou. Vraj to robí aj pani Raushovej dcéra, pretože sa bojí, že tam niekto zlý je. Spomínala akési strašidlo.
"Tak ideš?" prerušila ma znovu v myšlienkach. Keď som bola presvedčená, že tam nič nebezpečné nie je, zišla som z postele na studenú podlahu. Precupitala som po bielej dlažbe až na chodbu. Pred tým ako som vkročila na chodbu pravou nohou, som sa porozhliadla. Bála som sa, že je tu tá žena. Prísny pohľad muža v bielom ma prinútil zaradiť sa do radu dievčat. Vrzgajúce dvere sa otvorili a my sme sa ocitli znova v tej miestnosti.
"Black Key?" ozvalo sa moje meno a ja som vystúpila so zatajeným dychom z rady. Zdrapol ma surovo za ruku a štopol ku dverám. S roztrasenou rukou som otvorila dvere a vkročila do vnútra. Ďalší chlapi ma posadili na stoličku, priviazali a kývli hlavou ku zrkadlu.
"Nie je nutné aby bola priviazaná!" skríkla pani Raushová. Ihneď som pocítila ako sa mi snažilo srdce vytrhnúť z hrude a to dobrovoľne. Odrazu sa predo mnou zjavil obraz na stene. Ako každý deň mi premietli film čo tu vlastne budeme robiť. Na čo nesmieme zabudnúť. Predpokladali totižto, že sme bez dlhodobej pamäte a chceli sa vyhnúť akýmkoľvek konfliktom, ktoré by sme z paniky mohli vytvoriť a tak sa poistili. Rada by som povedala, že mi netrpíme výpadkami pamäte, no námietky, podľa nich odpor bol potrestaný.
"Black Key?" V ušiach mi zaznel jemný, ženský hlas, ktorý ma prinútil presunúť svoju pozornosť zo špičiek topánok na pani Raushovú. "Mohla by si ísť prosím so mnou?" Upriameným svojich veľkých očí na moju vystrašenú tvár dokončila otázku a zvrtla sa na odchod so mnou za jej pätami. "Posaď sa." Mierne drsným tónom prehovorila a ukázala na jednu zo stoličiek. S presunutím jej tela ku prehrávaču mi v ušiach opäť zaznela známa hudba a spomienky ma prinútili vrátiť sa do obdobia. Toho pekelného obdobia ktoré ma mučí každým jedným dňom..
"No tak! Prosím, nie teraz!" Zúfalo som aj naďalej bojovala zo zipsom na malom ruksaku, ktorý každú chvíľu naznačoval, že praskne.
"Nie! Len to nie!" S rozšírenými zreničkami som opatrne odsunula žalúzie a pozrela som sa na jeho napäté telo, ktoré sa blížilo ku schodom. "Nie keď som tak hrozne blízko." Zo vztýčenou hlavou som si pevne pritisla batoh ku telu a naslepo som vyšla z izby. Dýchanie ktoré sa mi každou sekundou stávalo namáhavejšie kvôli zrýchlenému pulzu mi privolávalo neskutočný strach. Čo ak sa mi to nepodarí? Ak sa niečo zkomplikuje alebo.. alebo ma zabije?! Vírilo sa mi hlavou, keď som opatrne schádzala dole schodmi a blížila som sa ku malému svetlu vychádzajúcemu z kuchyni, v ktorej si pravdepodobne nalieval ďalší pohár drahého alkoholu. Jedna chodba. Malá pekelná miestnosť, ktorá ma delí od vytúženého šťastia. Jeden chybný krok a všetko je v keli. Opäť som si opakovala v hlave, keď som nenápadne nakukla do kuchyne a v tichosti som prebehla ku dverám. "Jessy?!" Podnapito na mňa zvrieskol, keď som siahla na kľučku, ktorá pod mojim dotykom slabo vrzgla. S rýchlim zabuchnutím dverí som svoje nohy naviedla ku autu, ktoré bolo zaparkované pár krokov odo mňa. "Stoj!" Opäť na mňa zvrieskol, no pre tento krát som cítila jeho pevne telo stáť blízko mňa. "Nechaj ma!" S nervami na pokraji som ho drsne odsotila a opäť som sa rozbehla ku autu. Nešikovnosť, ktorá sa na mne ukázala aj pre tento prípad o mne vyvolala zúfali vzdych. "Prosím!" Hlasno som zakričala, keď sa mi dvere na aute nedali otvoriť. "Otvor sa!" Zo slzami v očiach som silno treskla do kusu plechu a nahnevane som sa otočila za arogantným smiechom spoza môjho chrbta. "Najskôr by si potrebovala kľúče princezná." Znechutene mi zašeptal do ucha a slabo sa dotkol konca môjho trička. "Na to, aby si mohla odomknúť auto a potom zbabelo ujsť." Pokračovala zatiaľ čo jeho teplý dych presúval na môj krk. "A potom, ma udať na polícií aby som vedel kde ťa nájsť a potom ťa jednoducho nechal vytratiť z tejto skurvenej krajinky."
"Choď. Mi. Z. Cesty." Z dôrazným vyznačeným každého slova som ho kopla do nohy a bez poznania môjho budúceho konania som sa otočila. "Hneť." S rukou v päsť som hodila batoh na kapotu auta a vytrhla som mu kľúče z ruky. "Tak ľahko to nepôjde." Naštvane zavrčal a drsne ma schmatol za ruku čím ma opäť odpútal od jedinej šance môjho úteku. Silná rana, ktorá automaticky pohltila moju tvár, zmenila moje myslenie z priemerného na psychopatické. Silným v razením ostrej časti kľúču do jeho krku sa mi na ruke objavilo neskutočne množstvo kvapiek krvi. Vystrašený pohľad na jeho tváre a zúfale výkriky spôsobovali moje blaho, ako by to bol akýsi vytúžený film, ktorý konečne vidím na veľkom plátne kina. "Je koniec zlato!" Tichým šepotom som nechala jeho telo voľne dopadnúť na zem a mojim telom sa zrazu rozprúdil pocit nebeského šťastia.."
Hudba sa zastavila a ja som sa dostala do tohoto temného sveta plného strachu. Pani Raushová sa na mňa pozrela s obavami v očiach, no slová na to čo som videla sa vytratili. Nevedela som čo ďalej, vedela som, že bude chcieť počuť nejaký záver z mojej vidiny, no žiadny vhodný ma nenapadal. Stalo sa to a ja nemám čo na to povedať.
"Black Key?" vyzvala ma, no čo by chcela počuť? Že som skoro umrela? Že som skoro zabila človeka? Myslím, že by mi to v týchto časoch zrovna veľmi nepomohlo. Nemohla som klamať, no nemohla som povedať ani pravdu tak čo teraz? Neviem prečo, ale táto situácia ma v duchu rozosmiala. Tento prístup ľudí v tomto mieste. Akoby sme boli psychopaticky utečenci, ktorým musia v hlave usporiadať všetky myšlienky podľa seba. Teda začiatočne pretvorenie môjho duševného stavu. Zábavne no nie? Z celého srdca by som chcela povedať svoj názor, no asi by zo mňa urobili zeleninu čo by pre mňa veľmi výhodne nebolo.
"Cítila som sa výnimočne." skonštatovala som obrazne.
"Prečo? Čo si videla?" vyzýva ma netrpezlivo.
"Bola som doma so svojou rodinou. Piekli sme ovocný koláč, ktorý tak veľmi rada jedávala moja kamarátka." vysypala som bez problémov. Vytvárať nepravdivé údaje bolo pre nás všetky už hračkou.
"Nič viac?" videla som podozrenie v jej očiach. Skúmavo si ma prezerali a ja som sa ihneď vrátila k tomu ako to asi vyzeralo. Môj tajný útek od Harta. Musela som byť pod návalom adrenalínu, aj keď to bolo len v spomienkach. Uvedomila som si to, že je dosť nepravdepodobné aby som sa tu triasla ako osika zatiaľ čo sme piekli koláče u nás doma všetci v dobrej nálade.
"Mama práve vyberala upečené cesto na spodnú vrstvu, keď sa jej šmykol rozpálený plech s upečeným cestom. Veľmi sa popálila, no otec jej to rýchlo dal pod vodu a nasadol s ňou do auta, hneď potom čo jej ruku obalil do mokrej a zároveň utierky. A potom sa to skončilo." zadívala som sa radšej na topánky. Nespomínam si na mamu ani otca či nejakú kamarátku. Mala som vlastne niekoho tak blízkeho? Kladiem si otázku v duchu a snažím sa nájsť odpoveď. Nespomeniem si na nič súvisiace s mojim rodinným životom.
"Vyzeralo to tak, že mala veľkú popáleninu?"
"Neviem. Keďže som amatér by som povedala, že to bola dosť veľká popálenina, no doktor by vedel aký stupeň by to zahrňovalo."
"Dobre. Môžeš sa ujať zametania lístia na záhrade. Čo na to hovoríš?" ja len s úsmevom prikývnem a slušne za sebou zatvorím dvere. Môj úsmev vystrieda vystrašený pohľad z vidiny, ktorú som naozaj videla....
