American Psycho Story 3.

-Akési dievča nám napísalo k minulej časti, že chce "tt" baby, ktorá to píše. Zlatko, píšeme to dve. :/ Neviem ktorú z nás si myslela. Preto prosím, napíš do komentáru a radi ti ho dáme! :) -Elise.

Tenká plachta, ktorá pokrývala celé moje telo mi pripadala ako tonová záťaž snažiaca sa len o to aby mi rozdrtila kosti. Oči som mala zatvorené, hrudník sa mi prudko nadvihoval a zároveň klesal. Strhla som sa, keď som uvidela znovu obraz Harta ako ma posúva ku čiare smrti. Plachta sa mi zošuchla z bielych rúk na pás čím som ucítila chlad napadajúc moje zmysli. Roztrasenými očami som blúznila po bielej stene až ku dverám a znovu ku oknu. Celú noc dookola. Sedela som ako prikovaná stále v tej istej polohe až do kým ráno nevtrhla do mrtvej izby Amelia.
"Čo tu tak sedíš? Musíme ísť!" upozornila ma a čakala dokým sa nezdvihnem a nebudem ju nasledovať zase na to pekelné miesto. Nohou som opatrne pred tým ako som zliezla z postele skúmala podlahu pod posteľou. Vraj to robí aj pani Raushovej dcéra, pretože sa bojí, že tam niekto zlý je. Spomínala akési strašidlo.
"Tak ideš?" prerušila ma znovu v myšlienkach. Keď som bola presvedčená, že tam nič nebezpečné nie je, zišla som z postele na studenú podlahu. Precupitala som po bielej dlažbe až na chodbu. Pred tým ako som vkročila na chodbu pravou nohou, som sa porozhliadla. Bála som sa, že je tu tá žena. Prísny pohľad muža v bielom ma prinútil zaradiť sa do radu dievčat. Vrzgajúce dvere sa otvorili a my sme sa ocitli znova v tej miestnosti.
"Black Key?" ozvalo sa moje meno a ja som vystúpila so zatajeným dychom z rady. Zdrapol ma surovo za ruku a štopol ku dverám. S roztrasenou rukou som otvorila dvere a vkročila do vnútra. Ďalší chlapi ma posadili na stoličku, priviazali a kývli hlavou ku zrkadlu.
"Nie je nutné aby bola priviazaná!" skríkla pani Raushová. Ihneď som pocítila ako sa mi snažilo srdce vytrhnúť z hrude a to dobrovoľne. Odrazu sa predo mnou zjavil obraz na stene. Ako každý deň mi premietli film čo tu vlastne budeme robiť. Na čo nesmieme zabudnúť. Predpokladali totižto, že sme bez dlhodobej pamäte a chceli sa vyhnúť akýmkoľvek konfliktom, ktoré by sme z paniky mohli vytvoriť a tak sa poistili. Rada by som povedala, že mi netrpíme výpadkami pamäte, no námietky, podľa nich odpor bol potrestaný.

"Black Key?" V ušiach mi zaznel jemný, ženský hlas, ktorý ma prinútil presunúť svoju pozornosť zo špičiek topánok na pani Raushovú. "Mohla by si ísť prosím so mnou?" Upriameným svojich veľkých očí na moju vystrašenú tvár dokončila otázku a zvrtla sa na odchod so mnou za jej pätami. "Posaď sa." Mierne drsným tónom prehovorila a ukázala na jednu zo stoličiek. S presunutím jej tela ku prehrávaču mi v ušiach opäť zaznela známa hudba a spomienky ma prinútili vrátiť sa do obdobia. Toho pekelného obdobia ktoré ma mučí každým jedným dňom..
"No tak! Prosím, nie teraz!" Zúfalo som aj naďalej bojovala zo zipsom na malom ruksaku, ktorý každú chvíľu naznačoval, že praskne.
"Nie! Len to nie!"  S rozšírenými zreničkami som opatrne odsunula žalúzie a pozrela som sa na jeho napäté telo, ktoré sa blížilo ku schodom. "Nie keď som tak hrozne blízko." Zo vztýčenou hlavou som si pevne pritisla batoh ku telu a naslepo som vyšla z izby. Dýchanie ktoré sa mi každou sekundou stávalo namáhavejšie kvôli zrýchlenému pulzu mi privolávalo neskutočný strach. Čo ak sa mi to nepodarí? Ak sa niečo zkomplikuje alebo.. alebo ma zabije?! Vírilo sa mi hlavou, keď som opatrne schádzala dole schodmi a blížila som sa ku malému svetlu vychádzajúcemu z kuchyni, v ktorej si pravdepodobne nalieval ďalší pohár drahého alkoholu. Jedna chodba. Malá pekelná miestnosť, ktorá ma delí od vytúženého šťastia. Jeden chybný krok a všetko je v keli. Opäť som si opakovala v hlave, keď som nenápadne nakukla do kuchyne a v tichosti som prebehla ku dverám. "Jessy?!" Podnapito na mňa zvrieskol, keď som siahla na kľučku, ktorá pod mojim dotykom slabo vrzgla. S rýchlim zabuchnutím dverí som svoje nohy naviedla ku autu, ktoré bolo zaparkované pár krokov odo mňa. "Stoj!" Opäť na mňa zvrieskol, no pre tento krát som cítila jeho pevne telo stáť blízko mňa. "Nechaj ma!" S nervami na pokraji som ho drsne odsotila a opäť som sa rozbehla ku autu. Nešikovnosť, ktorá sa na mne ukázala aj pre tento prípad o mne vyvolala zúfali vzdych. "Prosím!" Hlasno som zakričala, keď sa mi dvere na aute nedali otvoriť. "Otvor sa!" Zo slzami v očiach som silno treskla do kusu plechu a nahnevane som sa otočila za arogantným smiechom spoza môjho chrbta. "Najskôr by si potrebovala kľúče princezná." Znechutene mi zašeptal do ucha a slabo sa dotkol konca môjho trička. "Na to, aby si mohla odomknúť auto a potom zbabelo ujsť." Pokračovala zatiaľ čo jeho teplý dych presúval na môj krk. "A potom, ma udať na polícií aby som vedel kde ťa nájsť a potom ťa jednoducho nechal vytratiť z tejto skurvenej krajinky."
"Choď. Mi. Z. Cesty." Z dôrazným vyznačeným každého slova som ho kopla do nohy a bez poznania môjho budúceho konania som sa otočila. "Hneť." S rukou v päsť som hodila batoh na kapotu auta a vytrhla som mu kľúče z ruky. "Tak ľahko to nepôjde." Naštvane zavrčal a drsne ma schmatol za ruku čím ma opäť odpútal od jedinej šance môjho úteku. Silná rana, ktorá automaticky pohltila moju tvár, zmenila moje myslenie z priemerného na psychopatické. Silným v razením ostrej časti kľúču do jeho krku sa mi na ruke objavilo neskutočne množstvo kvapiek krvi. Vystrašený pohľad na jeho tváre a zúfale výkriky spôsobovali moje blaho, ako by to bol akýsi vytúžený film, ktorý konečne vidím na veľkom plátne kina. "Je koniec zlato!" Tichým šepotom som nechala jeho telo voľne dopadnúť na zem a mojim telom sa zrazu rozprúdil pocit nebeského šťastia.." 

Hudba sa zastavila a ja som sa dostala do tohoto temného sveta plného strachu. Pani Raushová sa na mňa pozrela s obavami v očiach, no slová na to čo som videla sa vytratili. Nevedela som čo ďalej, vedela som, že bude chcieť počuť nejaký záver z mojej vidiny, no žiadny vhodný ma nenapadal. Stalo sa to a ja nemám čo na to povedať.
"Black Key?" vyzvala ma, no čo by chcela počuť? Že som skoro umrela? Že som skoro zabila človeka? Myslím, že by mi to v týchto časoch zrovna veľmi nepomohlo. Nemohla som klamať, no nemohla som povedať ani pravdu tak čo teraz? Neviem prečo, ale táto situácia ma v duchu rozosmiala. Tento prístup ľudí v tomto mieste. Akoby sme boli psychopaticky utečenci, ktorým musia v hlave usporiadať všetky myšlienky podľa seba. Teda začiatočne pretvorenie môjho duševného stavu. Zábavne no nie? Z celého srdca by som chcela povedať svoj názor, no asi by zo mňa urobili zeleninu čo by pre mňa veľmi výhodne nebolo.
"Cítila som sa výnimočne." skonštatovala som obrazne.
"Prečo? Čo si videla?" vyzýva ma netrpezlivo.
"Bola som doma so svojou rodinou. Piekli sme ovocný koláč, ktorý tak veľmi rada jedávala moja kamarátka." vysypala som bez problémov. Vytvárať nepravdivé údaje bolo pre nás všetky už hračkou.
"Nič viac?" videla som podozrenie v jej očiach. Skúmavo si ma prezerali a ja som sa ihneď vrátila k tomu ako to asi vyzeralo. Môj tajný útek od Harta. Musela som byť pod návalom adrenalínu, aj keď to bolo len v spomienkach. Uvedomila som si to, že je dosť nepravdepodobné aby som sa tu triasla ako osika zatiaľ čo sme piekli koláče u nás doma všetci v dobrej nálade.
"Mama práve vyberala upečené cesto na spodnú vrstvu, keď sa jej šmykol rozpálený plech s upečeným cestom. Veľmi sa popálila, no otec jej to rýchlo dal pod vodu a nasadol s ňou do auta, hneď potom čo jej ruku obalil do mokrej a zároveň utierky. A potom sa to skončilo." zadívala som sa radšej na topánky. Nespomínam si na mamu ani otca či nejakú kamarátku. Mala som vlastne niekoho tak blízkeho? Kladiem si otázku v duchu a snažím sa nájsť odpoveď. Nespomeniem si na nič súvisiace s mojim rodinným životom.
"Vyzeralo to tak, že mala veľkú popáleninu?"
"Neviem. Keďže som amatér by som povedala, že to bola dosť veľká popálenina, no doktor by vedel aký stupeň by to zahrňovalo."
"Dobre. Môžeš sa ujať zametania lístia na záhrade. Čo na to hovoríš?" ja len s úsmevom prikývnem a slušne za sebou zatvorím dvere. Môj úsmev vystrieda vystrašený pohľad z vidiny, ktorú som naozaj videla....

American Psycho Story 2.

Pri počúvaní si toto vypočujte. http://www.youtube.com/watch?v=rdiLxyGH8Lg :)


V prvom rade sa neskutočne ospravedlňujem za nás obe, že časť je tak neskoro. Keďže obe máme vlastné blogy, školu a svoj život tak sa to nedá všetko stíhať naraz. Pokúsime sa časť pridať skôr, pretože pravdu povedať tak sme si asi po týždni všimli, že ju máme napísanú len nie je upravená. Takže prepáčte ale.. Chápete predsa! :DD Mimochodom, neskutočná vďaka patrí Vám za také nádherné a povzbudivé komentáre! Vážime si to, každý jeden! Dúfame, že taký nádherný počet sa objaví aj pod touto častou! Len pre informáciu, prvú časť si čítalo viac ako 85 ľudí! :)

S prekvapeným pohľadom a vyrazeným dychom som sledovala zahalenú osobu celú v čiernom, ktorá sa na mňa dívala spoza okna. Jej náhle zmiznutie zo žiarivo zeleného trávnika osvetleného len strašidelnými tieňmi stromov zo zapadajúceho slnka, ma náhle prebudilo zo zamyslenia a priklincovalo moje telo silno ku stene, kvôli miernemu vetru ktorý sa z ničoho nič rozprúdil okolo môjho tela. Neskutočný dievčenský vreskot spojený s nechutným pískajúcim zvukom ma prinútil moje dlane rúk silno pritlačiť na uši. „Prestaň!“ Bezmocne som zvrieskla z celých pľúc a s silným privretím očí som sa pomaly zošuchla do klbka na studené schody. „Jessy! Hlavne sa upokoj! Si v poriadku?!“ Vystrašene sa na mňa zadívala pani Raushová a jej studené dlane priložila na moje líca. Strašidelné vrieskanie a chladný vietor sa z ničoho nič vytratil a všetko na schodoch vyzeralo, ako by sa tu len pred malou chvíľou nič neodohralo. „Ja.. Eh.. Budem.“ S prižmúrením očí som slabo pokrútila hlavou a vyrovnala som svoje telo, čím som sa o pár centimetrov týčila od pani Raushovej. „Mala by si ísť do svojej izby. Mala si za sebou namáhaví deň.“ Pravdivo skonštatovala a zvrtla sa na schodoch opäť na dolné poschodie... S pomalým kráčaním po bielej chodbe som sledovala svoje topánky a hlavou sa mi šírili rôzne otázky na incident ktorý sa mi pred malou chvíľou stal. S tichým pribuchnutím dverí som sa posadila na polorozpadnutú posteľ s bielym povlečením a ruky som si omotala okolo malého vankúša, ktorý som si pevne pritískla k hrudi..

Celá som sa triasla. Nedokázala som ani prižmúriť oči aj keď som bola veľmi unavená. Moje podvedomie mi napínalo svaly a ešte viac rozháňalo mozog. Všetko sa zdalo ako hra. Dobre naplánovaná hra! Rukami som zvierala bielu perinu položenú na mojom tele. Prudko som dýchala takže som nedokázala načúvať do ticha. No aj tak som niečo započula. Bol to hlas, ktorý ma prinútil vstať a nasledovať ho. Po šedej dlážke som precupitala s bosými nohami až ku hlavným dverám tejto izby. Vyšla som na oslepujúco osvetlenú chodbu. Poobzerala som sa okolo seba. Na pravej strane chodby bol ktosi otočený chrbtom ku mne a tak som prebehla až ku dverám z kadiaľ sa ozýval stále hlasnejší hlas a klavír! Rýchlo som stlačila kľučku a otvorila biele dvere, ktoré trochu vrzgali. Vošla som dovnútra a ihneď aj zatvorila dvere. V tmavej miestnosti vládla hudba, ktorá ma prinútila padnúť na nohy. Srdce sa mi zovrelo, keď.... „Týmto sa to nekončí ty štetka!“ skríkol po mne. „Vieš čo?“ otočila som sa ostro ku nemu. Na tvári sa mi vynoril krásny úsmev blaha. Prišla som až ku nemu a šepla: „Naser si.“ on hneď vzápätí vystrel svoju ruku smerujúcu ku mne. Bez akéhokoľvek skríknutia od bolesti, ktorú som vážne cítila, som stála na tom istom mieste usmievajúc sa na toho votrelca v mojom živote čo všetko zničil od základov. Sledovala som jeho napínajúcu sa čeľusť. Na svalnatých rukách mu vybehli žili, tak že som ich aj v tme vedela rozoznať. Odrazu ma chytil za ramená a štopol ku protiľahlej stene. Ihneď som pocítila ostrú bolesť vysielajúcu zo záhlavia. Roztrasenou rukou som si prešla po boľavom mieste, keď v tom mi strelil päsťou do líca. Oči sa mi zavreli a telo pomaly zošuchlo po zelenej maľbe až na zem. Cez tú všetku bolesť som otvorila oči, ale videla som už len jeho nohy, ktoré do mňa nepretržite kopali. Moje telo prestalo reagovať na tú bolesť hneď, keď sa moje oči ponorili do tmy. „Nikdy sa nevzdám!“ hlesla som si v duchu a náhle rozlepila oči. Stal rovno predo mnou otočený chrbtom. Keď som sa pokúsila o akýkoľvek pohyb, moje telo bolo tak zboľavené, že som nedokázala nič spraviť. Teda nie tak úplne. Nemohla som tam zostať! Potichu som sa zodvihla spolu so slzami na lícach a prebehla som až ku dverám. Videla som obývačku a vonkajšie dvere od tohto utrpenia. Počúvala som ako z ťažká dýcha. Oproti nemu môj dych bol nepravidelný, sťažka som lapala po dychu. Už len chvíľa...Prešiel ku oknu, stále ignorujúc ma. Takmer na špičkách som prešla cez obývačku vonku. Celá roztrasená som sa pokúšala zachovať chladnú hlavu. Ale ako je to možné to dodržať v takejto situácii? Nemotorne som prebehla ku zadným schodom, keď som započula silné buchnutie. Strach opantal moju hlavu dostatočne, ale nie až natoľko, aby som sa nestihla schovať popod biele schody. Bolo tam biele drevo okolo schodov a tak ma nebolo vôbec vidno. Hart o tomto mieste ani netušil, keď bol stále opitý alebo zrovná na drogách uspatý. Moje dychčanie zastavil tresk dverí nado mnou. Pomaly zišiel dole asi preto, lebo sa rozhliadal naokolo.„Óóóó tá špina!“ zasmial sa. Chvíľu stál na jednom mieste priamo vedľa mňa, keď sa rozbehol ku autu. Auto vydalo svoj známi zvuk pri naštartovaní predtým než sa na ceste ozvalo škrípanie kolies.

„Slečna, ste v poriadku?“ Ozval sa spoza môjho chrbta ustarostení hlas nejakého muža, pravdepodobne toho, ktorý pred pár minútami stal otočení chrbtom ku mne, na dlhej belastej chodbe. S jemným prikývnutím som sa zodvihla z chladnej zeme a šokovane som sa poobzerala po prázdnej miestnosti, v ktorej vládlo hrobové ticho. „Pravdaže, len som hľadala nejakú vodu.“ Mierne roztraseným hlasom som prehovorila pred tým, než som sa ku nemu otočila. „Ale myslím, že to do rána počká.“ Kŕčovito som sa na neho usmiala a pomalým krokom som prešla ku dverám svojej izby. S miernym otočením svojej hlavy ku nemu som prudko zažmurkala očami, keď sa mi v hlave opäť rozoznela známa hudba. Obraz môjho krehkého tela nevinne stojaceho na okraji cesty, ktoré s drobným zrakom sledovalo drobné tetovanie v tvare pavúka, vyvolalo na mojom tele zimomriavky. Očami som nechápavo paralyzovala podobné tetovanie ako mal strážnik stojací stále predo mnou zatiaľ čo rukou som naslepo hmatala po kľučke. Po jej konečnom stlačení som sa opäť dostala do známej, takmer bezfarebnej miestnosti..

American Psycho Story 1.

American Psycho Story.

By Bella and Elise. 


-„Bola som úplne normálne dievča ako každé iné, kým sa nestala jedna čudná vec. Bolo to možno preto, lebo ten debil a jeho neskrotné nervy ma už na začiatku viedli k bránke pekla. Vraj preháňam? Žiaden vzťah nemôže byť natoľko komplikovaný a mučiví, že by sa jemné, krehké a milé dievča zmenilo na psychopatickú mrchu? Fajn. Priznávam, že som nebola práve ukážkovým dievčaťom a nesplňovala som na sto percent všetky výborne vlastnosti, ale nikdy sa mi v hlave nezobrazovali  tak hrôzostrašné scény.“ 
„Teraz ti pustím hudbu. Dobre?“ Prehovorila, postavila sa a zamierila ku gramofónu. Odrazu sa v miestnosti plnej ticha rozoznela deprimujúca pieseň, ktorá ma zabíjala. Nevydržala som to. Moje oči sa zaplnili slzami, ktoré sa spustili po mojich trblietavých lícach až ku brade. 

-„Jessy! Okamžite sa vráť!“ Mučivým tónom v hlase na mňa zvrieskol a drsne buchol dlaňou po stene veľkej budovy. 
„Nechaj ma na pokoji! Nepotrebujem ťa! Rozumieš?! Nechcem aby si bol v mojej blízkosti!“ Zo slzami v očiach som mu od kričala počas môjho bezvýznamného úteku pred jeho týčiacim sa telom. 
„Povedal som ti že si moja! A čo je moje, to bude pri mne a nebude ma to zosmiešňovať a ponižovať!“ Naštvane mi šepol do ucha keď ma dobehol a silno ma schmatol za zápästie. Jeho horúci dych, ktorý vypúšťal na moju tvár spôsoboval moje pomalé upokojovanie spojené s ďalším návalom strachu. „Bež do auta, nemienim tu s tebou strácať ďalší čas..“ Prehovoril po pár minútach tichého státia na zasneženej ceste. Zo sklopeným zrakom som sa vymotala z jeho pevného zovretia a s miernymi slzami na lícach som nasadla na sedadlo spolujazdca. Vedela som čo bude nasledovať. Až veľmi dobre. Ten istý scenár ako posledný pol rok. Jeho nevinné pohľady na okoloidúce ženy, pevné zovretie volantu a neskrotný krik spojený z jeho silnými ranami na moje krehké telo keď sa dostaneme do nášho spoločného domu. Vždy som zastávala myšlienku, že človeka s ktorým trávime dvadsaťštyri hodín denne poznáme od základov. Až pokiaľ som sa nespojila s Hartom. 
„Môžeš láskavo vystúpiť z toho auta?!“ Bezcitným tónom na mňa zakričal Hart keď prechádzal pred kapotou auta. „Čo som mohla čakať..“ Bez prekvapenia som si zamumlala popod nos a otvorila som dvere na aute. S nevnímaním okolitého sveta som prechádzala po malom, kamennom chodníku do veľkého domu ktorý v noci vyzeral ako rôzne strašidelné domy  v Amerických hororoch. 
„Do pekla Jessy! To ti mám hovoriť všetko čo máš robiť?!“ Nechápavo prekrútil očami a hodil si do kúta sivo-oranžové tenisky. 
„Možno, keby mi dovolíš žiť vlastný život tak by si sa teraz nemusel štvať za také drobnosti! Nie som sopľavé decko aby si mi hovoril nastúp tam, otvor toto, vystúp teraz, zatvor dvere, najedz sa, rozkroč sa či choď spať do obývačky! Nebaví ma to! Všetko okolo teba ma nebaví Hart!“ V rýchlosti som zo seba vychrlila, hladiac mu na chrbát. 
„Zopakuj to!“ Opäť na mňa skríkol a bezcitne ma hodil o zelenkastú stenu. „Povedal som zopakuj to!“ Netrpezlivo prehovoril a zosilnil jeho stisk napriamený na môj krk. 
„Si tupec! Malý, debilný zbabelec ktorý nedokáže nič iné len hrať sa na bohvie akého frajera, pretože v skutočnosti si len ten ďalší hajzel chodiaci po tomto skurvenom svete.“ Zo zatajeným dychom som mu odpovedala po štipľavej facke, ktorá pristála na mojom líci. „Och, takže teraz ma opäť zbiješ aby si sa potom zasa doplazil?! Omyl! Teraz sa ide podľa môjho scenára, zlato!“ Tichým šepotom som dokončila svoj krátky monológ a slabo som ho od seba odsotila. Konečne.. Konečne ma pohltil ten neskutočný pocit uspokojenia, nadvlády a výsledného začiatku novej etapy. Mojej etapy..“ 

Moje oči sa otvorili, no veľa som toho nevidela. Slzy zahmlievali všetko naokolo a tak som si rukou prešla po očiach, čím som zmietla bledastú hmlu. Pani Raushová ťukla perom a zavrela svoj poznámkový blog. Až teraz som si uvedomila, že v miestnosti nehrá hudba. Pozrela som sa na svoje nohy, ktoré netrpezlivo lomcovali o trochu viac ako ruky.
"Ako sa cítiš?" opýtala sa tichým hlasom.
"Moje skutočné ja odišlo. Už ďalej nepatrí ku môjmu telu." povedala som aj napriek obrovskej guči v hrdle, ktorá sa mi medzičasom vytvorila. Do izby vtrhol chlapík v bielom, vďaka ktorému sa naše sedenie zrušilo. Bez akýchkoľvek námietok som odišla do miestnosti, kde všetci sedeli a čakali. Každý deň sme sa tu večer zišli aby nás mohli spočítať. Keď sa toto divadlo skončilo, som odišla po čiernych schodoch až hore. Už som myslela, že spadnem, keď do mňa narazilo čiernovlasé dievča, no namiesto toho som sa zapotácala a spadla ku oknu. Rýchlo som sebou šklbla, čím som na zelenej záhrade znova zbadala tu ženu. Od strachu som ledva dýchala ako na mňa hľadela cez čiernu kapucňu..

-Zdravíme! :) Pre informáciu, sme dve rozličné dievčatá ktoré sa písaniu príbehov venujú už rok na svojich blogoch. A keďže nás to baví a myslíme si, že dokopy dokážeme napísať niečo čo by mohlo aj Vás baviť, tak to teda skúšame. Čo hovoríte? Bude sa Vám to páčiť a budete to čítať? :) Vaše názory do komentára poprosíme! :)