American Psycho Story 2.

Pri počúvaní si toto vypočujte. http://www.youtube.com/watch?v=rdiLxyGH8Lg :)


V prvom rade sa neskutočne ospravedlňujem za nás obe, že časť je tak neskoro. Keďže obe máme vlastné blogy, školu a svoj život tak sa to nedá všetko stíhať naraz. Pokúsime sa časť pridať skôr, pretože pravdu povedať tak sme si asi po týždni všimli, že ju máme napísanú len nie je upravená. Takže prepáčte ale.. Chápete predsa! :DD Mimochodom, neskutočná vďaka patrí Vám za také nádherné a povzbudivé komentáre! Vážime si to, každý jeden! Dúfame, že taký nádherný počet sa objaví aj pod touto častou! Len pre informáciu, prvú časť si čítalo viac ako 85 ľudí! :)

S prekvapeným pohľadom a vyrazeným dychom som sledovala zahalenú osobu celú v čiernom, ktorá sa na mňa dívala spoza okna. Jej náhle zmiznutie zo žiarivo zeleného trávnika osvetleného len strašidelnými tieňmi stromov zo zapadajúceho slnka, ma náhle prebudilo zo zamyslenia a priklincovalo moje telo silno ku stene, kvôli miernemu vetru ktorý sa z ničoho nič rozprúdil okolo môjho tela. Neskutočný dievčenský vreskot spojený s nechutným pískajúcim zvukom ma prinútil moje dlane rúk silno pritlačiť na uši. „Prestaň!“ Bezmocne som zvrieskla z celých pľúc a s silným privretím očí som sa pomaly zošuchla do klbka na studené schody. „Jessy! Hlavne sa upokoj! Si v poriadku?!“ Vystrašene sa na mňa zadívala pani Raushová a jej studené dlane priložila na moje líca. Strašidelné vrieskanie a chladný vietor sa z ničoho nič vytratil a všetko na schodoch vyzeralo, ako by sa tu len pred malou chvíľou nič neodohralo. „Ja.. Eh.. Budem.“ S prižmúrením očí som slabo pokrútila hlavou a vyrovnala som svoje telo, čím som sa o pár centimetrov týčila od pani Raushovej. „Mala by si ísť do svojej izby. Mala si za sebou namáhaví deň.“ Pravdivo skonštatovala a zvrtla sa na schodoch opäť na dolné poschodie... S pomalým kráčaním po bielej chodbe som sledovala svoje topánky a hlavou sa mi šírili rôzne otázky na incident ktorý sa mi pred malou chvíľou stal. S tichým pribuchnutím dverí som sa posadila na polorozpadnutú posteľ s bielym povlečením a ruky som si omotala okolo malého vankúša, ktorý som si pevne pritískla k hrudi..

Celá som sa triasla. Nedokázala som ani prižmúriť oči aj keď som bola veľmi unavená. Moje podvedomie mi napínalo svaly a ešte viac rozháňalo mozog. Všetko sa zdalo ako hra. Dobre naplánovaná hra! Rukami som zvierala bielu perinu položenú na mojom tele. Prudko som dýchala takže som nedokázala načúvať do ticha. No aj tak som niečo započula. Bol to hlas, ktorý ma prinútil vstať a nasledovať ho. Po šedej dlážke som precupitala s bosými nohami až ku hlavným dverám tejto izby. Vyšla som na oslepujúco osvetlenú chodbu. Poobzerala som sa okolo seba. Na pravej strane chodby bol ktosi otočený chrbtom ku mne a tak som prebehla až ku dverám z kadiaľ sa ozýval stále hlasnejší hlas a klavír! Rýchlo som stlačila kľučku a otvorila biele dvere, ktoré trochu vrzgali. Vošla som dovnútra a ihneď aj zatvorila dvere. V tmavej miestnosti vládla hudba, ktorá ma prinútila padnúť na nohy. Srdce sa mi zovrelo, keď.... „Týmto sa to nekončí ty štetka!“ skríkol po mne. „Vieš čo?“ otočila som sa ostro ku nemu. Na tvári sa mi vynoril krásny úsmev blaha. Prišla som až ku nemu a šepla: „Naser si.“ on hneď vzápätí vystrel svoju ruku smerujúcu ku mne. Bez akéhokoľvek skríknutia od bolesti, ktorú som vážne cítila, som stála na tom istom mieste usmievajúc sa na toho votrelca v mojom živote čo všetko zničil od základov. Sledovala som jeho napínajúcu sa čeľusť. Na svalnatých rukách mu vybehli žili, tak že som ich aj v tme vedela rozoznať. Odrazu ma chytil za ramená a štopol ku protiľahlej stene. Ihneď som pocítila ostrú bolesť vysielajúcu zo záhlavia. Roztrasenou rukou som si prešla po boľavom mieste, keď v tom mi strelil päsťou do líca. Oči sa mi zavreli a telo pomaly zošuchlo po zelenej maľbe až na zem. Cez tú všetku bolesť som otvorila oči, ale videla som už len jeho nohy, ktoré do mňa nepretržite kopali. Moje telo prestalo reagovať na tú bolesť hneď, keď sa moje oči ponorili do tmy. „Nikdy sa nevzdám!“ hlesla som si v duchu a náhle rozlepila oči. Stal rovno predo mnou otočený chrbtom. Keď som sa pokúsila o akýkoľvek pohyb, moje telo bolo tak zboľavené, že som nedokázala nič spraviť. Teda nie tak úplne. Nemohla som tam zostať! Potichu som sa zodvihla spolu so slzami na lícach a prebehla som až ku dverám. Videla som obývačku a vonkajšie dvere od tohto utrpenia. Počúvala som ako z ťažká dýcha. Oproti nemu môj dych bol nepravidelný, sťažka som lapala po dychu. Už len chvíľa...Prešiel ku oknu, stále ignorujúc ma. Takmer na špičkách som prešla cez obývačku vonku. Celá roztrasená som sa pokúšala zachovať chladnú hlavu. Ale ako je to možné to dodržať v takejto situácii? Nemotorne som prebehla ku zadným schodom, keď som započula silné buchnutie. Strach opantal moju hlavu dostatočne, ale nie až natoľko, aby som sa nestihla schovať popod biele schody. Bolo tam biele drevo okolo schodov a tak ma nebolo vôbec vidno. Hart o tomto mieste ani netušil, keď bol stále opitý alebo zrovná na drogách uspatý. Moje dychčanie zastavil tresk dverí nado mnou. Pomaly zišiel dole asi preto, lebo sa rozhliadal naokolo.„Óóóó tá špina!“ zasmial sa. Chvíľu stál na jednom mieste priamo vedľa mňa, keď sa rozbehol ku autu. Auto vydalo svoj známi zvuk pri naštartovaní predtým než sa na ceste ozvalo škrípanie kolies.

„Slečna, ste v poriadku?“ Ozval sa spoza môjho chrbta ustarostení hlas nejakého muža, pravdepodobne toho, ktorý pred pár minútami stal otočení chrbtom ku mne, na dlhej belastej chodbe. S jemným prikývnutím som sa zodvihla z chladnej zeme a šokovane som sa poobzerala po prázdnej miestnosti, v ktorej vládlo hrobové ticho. „Pravdaže, len som hľadala nejakú vodu.“ Mierne roztraseným hlasom som prehovorila pred tým, než som sa ku nemu otočila. „Ale myslím, že to do rána počká.“ Kŕčovito som sa na neho usmiala a pomalým krokom som prešla ku dverám svojej izby. S miernym otočením svojej hlavy ku nemu som prudko zažmurkala očami, keď sa mi v hlave opäť rozoznela známa hudba. Obraz môjho krehkého tela nevinne stojaceho na okraji cesty, ktoré s drobným zrakom sledovalo drobné tetovanie v tvare pavúka, vyvolalo na mojom tele zimomriavky. Očami som nechápavo paralyzovala podobné tetovanie ako mal strážnik stojací stále predo mnou zatiaľ čo rukou som naslepo hmatala po kľučke. Po jej konečnom stlačení som sa opäť dostala do známej, takmer bezfarebnej miestnosti..