American Psycho Story 2.

Pri počúvaní si toto vypočujte. http://www.youtube.com/watch?v=rdiLxyGH8Lg :)


V prvom rade sa neskutočne ospravedlňujem za nás obe, že časť je tak neskoro. Keďže obe máme vlastné blogy, školu a svoj život tak sa to nedá všetko stíhať naraz. Pokúsime sa časť pridať skôr, pretože pravdu povedať tak sme si asi po týždni všimli, že ju máme napísanú len nie je upravená. Takže prepáčte ale.. Chápete predsa! :DD Mimochodom, neskutočná vďaka patrí Vám za také nádherné a povzbudivé komentáre! Vážime si to, každý jeden! Dúfame, že taký nádherný počet sa objaví aj pod touto častou! Len pre informáciu, prvú časť si čítalo viac ako 85 ľudí! :)

S prekvapeným pohľadom a vyrazeným dychom som sledovala zahalenú osobu celú v čiernom, ktorá sa na mňa dívala spoza okna. Jej náhle zmiznutie zo žiarivo zeleného trávnika osvetleného len strašidelnými tieňmi stromov zo zapadajúceho slnka, ma náhle prebudilo zo zamyslenia a priklincovalo moje telo silno ku stene, kvôli miernemu vetru ktorý sa z ničoho nič rozprúdil okolo môjho tela. Neskutočný dievčenský vreskot spojený s nechutným pískajúcim zvukom ma prinútil moje dlane rúk silno pritlačiť na uši. „Prestaň!“ Bezmocne som zvrieskla z celých pľúc a s silným privretím očí som sa pomaly zošuchla do klbka na studené schody. „Jessy! Hlavne sa upokoj! Si v poriadku?!“ Vystrašene sa na mňa zadívala pani Raushová a jej studené dlane priložila na moje líca. Strašidelné vrieskanie a chladný vietor sa z ničoho nič vytratil a všetko na schodoch vyzeralo, ako by sa tu len pred malou chvíľou nič neodohralo. „Ja.. Eh.. Budem.“ S prižmúrením očí som slabo pokrútila hlavou a vyrovnala som svoje telo, čím som sa o pár centimetrov týčila od pani Raushovej. „Mala by si ísť do svojej izby. Mala si za sebou namáhaví deň.“ Pravdivo skonštatovala a zvrtla sa na schodoch opäť na dolné poschodie... S pomalým kráčaním po bielej chodbe som sledovala svoje topánky a hlavou sa mi šírili rôzne otázky na incident ktorý sa mi pred malou chvíľou stal. S tichým pribuchnutím dverí som sa posadila na polorozpadnutú posteľ s bielym povlečením a ruky som si omotala okolo malého vankúša, ktorý som si pevne pritískla k hrudi..

Celá som sa triasla. Nedokázala som ani prižmúriť oči aj keď som bola veľmi unavená. Moje podvedomie mi napínalo svaly a ešte viac rozháňalo mozog. Všetko sa zdalo ako hra. Dobre naplánovaná hra! Rukami som zvierala bielu perinu položenú na mojom tele. Prudko som dýchala takže som nedokázala načúvať do ticha. No aj tak som niečo započula. Bol to hlas, ktorý ma prinútil vstať a nasledovať ho. Po šedej dlážke som precupitala s bosými nohami až ku hlavným dverám tejto izby. Vyšla som na oslepujúco osvetlenú chodbu. Poobzerala som sa okolo seba. Na pravej strane chodby bol ktosi otočený chrbtom ku mne a tak som prebehla až ku dverám z kadiaľ sa ozýval stále hlasnejší hlas a klavír! Rýchlo som stlačila kľučku a otvorila biele dvere, ktoré trochu vrzgali. Vošla som dovnútra a ihneď aj zatvorila dvere. V tmavej miestnosti vládla hudba, ktorá ma prinútila padnúť na nohy. Srdce sa mi zovrelo, keď.... „Týmto sa to nekončí ty štetka!“ skríkol po mne. „Vieš čo?“ otočila som sa ostro ku nemu. Na tvári sa mi vynoril krásny úsmev blaha. Prišla som až ku nemu a šepla: „Naser si.“ on hneď vzápätí vystrel svoju ruku smerujúcu ku mne. Bez akéhokoľvek skríknutia od bolesti, ktorú som vážne cítila, som stála na tom istom mieste usmievajúc sa na toho votrelca v mojom živote čo všetko zničil od základov. Sledovala som jeho napínajúcu sa čeľusť. Na svalnatých rukách mu vybehli žili, tak že som ich aj v tme vedela rozoznať. Odrazu ma chytil za ramená a štopol ku protiľahlej stene. Ihneď som pocítila ostrú bolesť vysielajúcu zo záhlavia. Roztrasenou rukou som si prešla po boľavom mieste, keď v tom mi strelil päsťou do líca. Oči sa mi zavreli a telo pomaly zošuchlo po zelenej maľbe až na zem. Cez tú všetku bolesť som otvorila oči, ale videla som už len jeho nohy, ktoré do mňa nepretržite kopali. Moje telo prestalo reagovať na tú bolesť hneď, keď sa moje oči ponorili do tmy. „Nikdy sa nevzdám!“ hlesla som si v duchu a náhle rozlepila oči. Stal rovno predo mnou otočený chrbtom. Keď som sa pokúsila o akýkoľvek pohyb, moje telo bolo tak zboľavené, že som nedokázala nič spraviť. Teda nie tak úplne. Nemohla som tam zostať! Potichu som sa zodvihla spolu so slzami na lícach a prebehla som až ku dverám. Videla som obývačku a vonkajšie dvere od tohto utrpenia. Počúvala som ako z ťažká dýcha. Oproti nemu môj dych bol nepravidelný, sťažka som lapala po dychu. Už len chvíľa...Prešiel ku oknu, stále ignorujúc ma. Takmer na špičkách som prešla cez obývačku vonku. Celá roztrasená som sa pokúšala zachovať chladnú hlavu. Ale ako je to možné to dodržať v takejto situácii? Nemotorne som prebehla ku zadným schodom, keď som započula silné buchnutie. Strach opantal moju hlavu dostatočne, ale nie až natoľko, aby som sa nestihla schovať popod biele schody. Bolo tam biele drevo okolo schodov a tak ma nebolo vôbec vidno. Hart o tomto mieste ani netušil, keď bol stále opitý alebo zrovná na drogách uspatý. Moje dychčanie zastavil tresk dverí nado mnou. Pomaly zišiel dole asi preto, lebo sa rozhliadal naokolo.„Óóóó tá špina!“ zasmial sa. Chvíľu stál na jednom mieste priamo vedľa mňa, keď sa rozbehol ku autu. Auto vydalo svoj známi zvuk pri naštartovaní predtým než sa na ceste ozvalo škrípanie kolies.

„Slečna, ste v poriadku?“ Ozval sa spoza môjho chrbta ustarostení hlas nejakého muža, pravdepodobne toho, ktorý pred pár minútami stal otočení chrbtom ku mne, na dlhej belastej chodbe. S jemným prikývnutím som sa zodvihla z chladnej zeme a šokovane som sa poobzerala po prázdnej miestnosti, v ktorej vládlo hrobové ticho. „Pravdaže, len som hľadala nejakú vodu.“ Mierne roztraseným hlasom som prehovorila pred tým, než som sa ku nemu otočila. „Ale myslím, že to do rána počká.“ Kŕčovito som sa na neho usmiala a pomalým krokom som prešla ku dverám svojej izby. S miernym otočením svojej hlavy ku nemu som prudko zažmurkala očami, keď sa mi v hlave opäť rozoznela známa hudba. Obraz môjho krehkého tela nevinne stojaceho na okraji cesty, ktoré s drobným zrakom sledovalo drobné tetovanie v tvare pavúka, vyvolalo na mojom tele zimomriavky. Očami som nechápavo paralyzovala podobné tetovanie ako mal strážnik stojací stále predo mnou zatiaľ čo rukou som naslepo hmatala po kľučke. Po jej konečnom stlačení som sa opäť dostala do známej, takmer bezfarebnej miestnosti..

American Psycho Story 1.

American Psycho Story.

By Bella and Elise. 


-„Bola som úplne normálne dievča ako každé iné, kým sa nestala jedna čudná vec. Bolo to možno preto, lebo ten debil a jeho neskrotné nervy ma už na začiatku viedli k bránke pekla. Vraj preháňam? Žiaden vzťah nemôže byť natoľko komplikovaný a mučiví, že by sa jemné, krehké a milé dievča zmenilo na psychopatickú mrchu? Fajn. Priznávam, že som nebola práve ukážkovým dievčaťom a nesplňovala som na sto percent všetky výborne vlastnosti, ale nikdy sa mi v hlave nezobrazovali  tak hrôzostrašné scény.“ 
„Teraz ti pustím hudbu. Dobre?“ Prehovorila, postavila sa a zamierila ku gramofónu. Odrazu sa v miestnosti plnej ticha rozoznela deprimujúca pieseň, ktorá ma zabíjala. Nevydržala som to. Moje oči sa zaplnili slzami, ktoré sa spustili po mojich trblietavých lícach až ku brade. 

-„Jessy! Okamžite sa vráť!“ Mučivým tónom v hlase na mňa zvrieskol a drsne buchol dlaňou po stene veľkej budovy. 
„Nechaj ma na pokoji! Nepotrebujem ťa! Rozumieš?! Nechcem aby si bol v mojej blízkosti!“ Zo slzami v očiach som mu od kričala počas môjho bezvýznamného úteku pred jeho týčiacim sa telom. 
„Povedal som ti že si moja! A čo je moje, to bude pri mne a nebude ma to zosmiešňovať a ponižovať!“ Naštvane mi šepol do ucha keď ma dobehol a silno ma schmatol za zápästie. Jeho horúci dych, ktorý vypúšťal na moju tvár spôsoboval moje pomalé upokojovanie spojené s ďalším návalom strachu. „Bež do auta, nemienim tu s tebou strácať ďalší čas..“ Prehovoril po pár minútach tichého státia na zasneženej ceste. Zo sklopeným zrakom som sa vymotala z jeho pevného zovretia a s miernymi slzami na lícach som nasadla na sedadlo spolujazdca. Vedela som čo bude nasledovať. Až veľmi dobre. Ten istý scenár ako posledný pol rok. Jeho nevinné pohľady na okoloidúce ženy, pevné zovretie volantu a neskrotný krik spojený z jeho silnými ranami na moje krehké telo keď sa dostaneme do nášho spoločného domu. Vždy som zastávala myšlienku, že človeka s ktorým trávime dvadsaťštyri hodín denne poznáme od základov. Až pokiaľ som sa nespojila s Hartom. 
„Môžeš láskavo vystúpiť z toho auta?!“ Bezcitným tónom na mňa zakričal Hart keď prechádzal pred kapotou auta. „Čo som mohla čakať..“ Bez prekvapenia som si zamumlala popod nos a otvorila som dvere na aute. S nevnímaním okolitého sveta som prechádzala po malom, kamennom chodníku do veľkého domu ktorý v noci vyzeral ako rôzne strašidelné domy  v Amerických hororoch. 
„Do pekla Jessy! To ti mám hovoriť všetko čo máš robiť?!“ Nechápavo prekrútil očami a hodil si do kúta sivo-oranžové tenisky. 
„Možno, keby mi dovolíš žiť vlastný život tak by si sa teraz nemusel štvať za také drobnosti! Nie som sopľavé decko aby si mi hovoril nastúp tam, otvor toto, vystúp teraz, zatvor dvere, najedz sa, rozkroč sa či choď spať do obývačky! Nebaví ma to! Všetko okolo teba ma nebaví Hart!“ V rýchlosti som zo seba vychrlila, hladiac mu na chrbát. 
„Zopakuj to!“ Opäť na mňa skríkol a bezcitne ma hodil o zelenkastú stenu. „Povedal som zopakuj to!“ Netrpezlivo prehovoril a zosilnil jeho stisk napriamený na môj krk. 
„Si tupec! Malý, debilný zbabelec ktorý nedokáže nič iné len hrať sa na bohvie akého frajera, pretože v skutočnosti si len ten ďalší hajzel chodiaci po tomto skurvenom svete.“ Zo zatajeným dychom som mu odpovedala po štipľavej facke, ktorá pristála na mojom líci. „Och, takže teraz ma opäť zbiješ aby si sa potom zasa doplazil?! Omyl! Teraz sa ide podľa môjho scenára, zlato!“ Tichým šepotom som dokončila svoj krátky monológ a slabo som ho od seba odsotila. Konečne.. Konečne ma pohltil ten neskutočný pocit uspokojenia, nadvlády a výsledného začiatku novej etapy. Mojej etapy..“ 

Moje oči sa otvorili, no veľa som toho nevidela. Slzy zahmlievali všetko naokolo a tak som si rukou prešla po očiach, čím som zmietla bledastú hmlu. Pani Raushová ťukla perom a zavrela svoj poznámkový blog. Až teraz som si uvedomila, že v miestnosti nehrá hudba. Pozrela som sa na svoje nohy, ktoré netrpezlivo lomcovali o trochu viac ako ruky.
"Ako sa cítiš?" opýtala sa tichým hlasom.
"Moje skutočné ja odišlo. Už ďalej nepatrí ku môjmu telu." povedala som aj napriek obrovskej guči v hrdle, ktorá sa mi medzičasom vytvorila. Do izby vtrhol chlapík v bielom, vďaka ktorému sa naše sedenie zrušilo. Bez akýchkoľvek námietok som odišla do miestnosti, kde všetci sedeli a čakali. Každý deň sme sa tu večer zišli aby nás mohli spočítať. Keď sa toto divadlo skončilo, som odišla po čiernych schodoch až hore. Už som myslela, že spadnem, keď do mňa narazilo čiernovlasé dievča, no namiesto toho som sa zapotácala a spadla ku oknu. Rýchlo som sebou šklbla, čím som na zelenej záhrade znova zbadala tu ženu. Od strachu som ledva dýchala ako na mňa hľadela cez čiernu kapucňu..

-Zdravíme! :) Pre informáciu, sme dve rozličné dievčatá ktoré sa písaniu príbehov venujú už rok na svojich blogoch. A keďže nás to baví a myslíme si, že dokopy dokážeme napísať niečo čo by mohlo aj Vás baviť, tak to teda skúšame. Čo hovoríte? Bude sa Vám to páčiť a budete to čítať? :) Vaše názory do komentára poprosíme! :)